Niekde v časopriestore sa vznáša Žena. Levituje nad zimnými chodníkmi posypanými smradľavou asfaltovou škvárou, prelieta ponad cestné prechody, prechádza skrz ľudí. A stále sa vznáša. Nielen od šťastia sa dá vznášať. pokračovanie článku
Šicke šaľene ľudze zos blogu sebe rozdumaľi, že pujdu na chajdu. A cetka Marča tiž. No dze bi ona mohla chibovac? A tot muj kamarat najvekši zos Prahi, tot Sotak nevistati, i tot pošol zo mnu.Ľem kebi tota draha taka dluha ňebula – me še trepaľi šidzem hodzin avtobusom. No ňezabiľi bi sce ho, kec povi, že on spac sce? A ja ľabdac... Dumace sebe dobre, kec mišľice, že zo mnu ľabdal. Šak mi starša jak vun, ňebudze papuľovac, Šľipkofčan jakiš !!!A večar u Bistricoj nas Ďuri čekal i na motoru. Ďuri nas veckaj vžal na totu chajdu, co až dagdze u svatoho v ľeše bula. Cma jak v rici, žimno, už mi ľem čekala, kedi jaki medvedz na mňe viskoči a mi gebuľu otarhňe. pokračovanie článku
Vraví sa, že odpustenie oslobodzuje. Aké ľahkovážne a zároveň pravdivé tvrdenie…Cti otca svojho i matku svoju, cti otca… pokračovanie článku
Svoj názor na pro-lifové kampane som viackrát vyjadrila v internetových diskusiách a nepovažovala som, z mojej strany, za potrebné vyjadriť sa k tomu aj článkom. Dnes mi môj švagor, otec dvoch krásnych detí poslal e-mail, v ktorom ma prosí aby som pretlmočila jeho názor... pokračovanie článku
V piatok, ako už tradične, som mala ísť za Petrom do Berlína. V rámci úsporných opatrení pred výplatou, kedy je rodinný budget na knapp, som sa rozhodla využiť služieb Mitfahrerzentrale. Pre tých, čo nevedia ako to funguje, v skratke... pokračovanie článku
Dluho cetka Marča ňepisala, Bo toho mala bars veľa. Jak še hutori, i na vola veľo. Ta aľe budzem hutoric vof peršej osobe, bo jak potim budzem vipatrac? Jak tota schizofrenička. Uš še i tak čujem dakedi. Mi stracila identitu. To najhorša vec na švece, kedz vichodňar ňezna že je vichodňar. Aľe ta ňe o tom mi scela pisac, ej šaľena mi dakedi, kedz bars ľabdam ľem o sebe. Mi vam scela napisac o ľecisku. Bo hňeška uš i mi z vichodu moderni narod. pokračovanie článku
Naše víkendy odjakživa patrili športu. Teda nie odjakživa, ale prinajmenšom tých päť posledných rokov, čo sme spolu. Šport nielenže prináša radosť, ale aj neuveriteľne zbližuje. Keď sa Peter kvôli práci odsťahoval do Berlína, so smútkom sme naše horské bicykle zatvorili do pivnice. Berlín totiž leží na tej najrovnejšej rovine akú som kedy videla a na našich tátošoch s hrubými terénnymi kolesami sme sa v záplave galúzok na nemeckých cyklistických chodníkoch cítili prinajmenšom čudne. Ako aktívni športovci sme preto hneď hľadali alternatívu. A našli sme ju. pokračovanie článku
Cítili ste už v kancelárii, škole, banke, či niekde inde hnusný fekálny zápach? No, možno buchla kanalizácia a možno nie… Skrátka, pravdepodobne ste práve minuli archetyp hnedej hlavy- RIŤOLEZA. pokračovanie článku
Hospoda U Buldoka mala včera tú česť a pohostila, napojila a nasýtila naše blogerské žalúdky a mysle. Ale poďme pekne po poriadku. pokračovanie článku
Pampúšik si to vždy vedel zariadiť. Narodil sa do teplého augustového dňa a zo svojej matky si ukrojil bezmála päť kíl. Pampúšik dostal aj meno. A do daru uvrieskanú dvojročnú sestru a plešatého brata, ktorý sa krátko predtým, vo veku jedného roka, pokúsil vedecky dokázať neškodlivosť ortute prehrýznutím teplomera. A keďže sa matka raz a navždy rozhodla skoncovať s rodením pampúšikov, pretože pri priamo úmerne sa zvyšujúcej pôrodnej hmotnosti svojich mláďat by najbližšie mohla priviesť na svet Golema alebo prinajmenšom Erica Cartmana, zostal Pampúšik benjamínkom. pokračovanie článku
Moralisti, fanatici či konzervatívci - všetci títo predstavitelia určitých typov prejavov ľudskej psychiky majú plnú hubu rečí o návrate k starým hodnotám. Ach, tá nostalgia, s akou to poniektori vyslovujú: až sa mi zdá, že sami neveria tomu, o čom dookola nahlas kotkodákajú, akoby si touto nezmyselnou autosugesciou chceli upevniť chatrné mantinely, ktorými si sami ohraničujú svoj už beztak dosť obmedzený svet. pokračovanie článku
Stretla som ju pred deviatimi rokmi. Pracovala v lahôdkach v našom meste. Jej syn ma jej jedného pekného decembrového dňa predstavil ako svoju priateľku. Mala som šestnásť a prežívala svoju prvú veľkú lásku. pokračovanie článku
Vzťah na diaľku je neustálym rázcestím, na ktorom sa ich dráhy môžu definitívne rozpliesť. Je vákuom vypĺňajúcim priestor, obaľujúci (či už redšie alebo hustejšie) od seba navzájom relatívne nezávislé ostrovčeky hotelových izieb, plných zaľúbeného spoteného dusna, sladkých bozkov solených slzami a nepočuteľným, ale predsa všadeprítomným countdownom...štyri, tri, dva, jedna...a potom opäť letisko či autobusová stanica, v ruke ruža, taká moderná, zbavená ostňov. Fantómové tŕne sa však o to hlbšie zapichnú do žíl a infikujú krv tupou nedefinovateľnou bolesťou. Posledný bozk, posledný letmý dotyk a v očiach nezodpovedateľná otázka: „Bude ešte nejaké nabudúce?“ A potom- každý šups do svojej vlastnej reality na opačných póloch zemegule... pokračovanie článku
Knihy ma odmalička fascinovali. Najprv, keď som ako malé batoľa, využívajúc chvíľku maminej nepozornosti, čmárala jej Angeliky ceruzkami a vytrhávala stránky. Veľmi skoro ma to prešlo. Naučila som sa čítať. Prv, než som šla do školy. Nie, moja mama nie je z tých ambicióznych mamičiek, ktoré si predškolské detičky cvičia ako opičky v čítaní, recitovaní, bozkávaní návštev sťaby publika a podobne… V kuchyni nám dodnes stoja veľké staré koreničky s malými a veľkými šuplíčkami popísanými názvami korenín, ktoré obsahujú. Veľmi zvedavé dieťa, akým som bola, veľmi skoro objavilo čaro hlások a slovíčok, do ktorých sa spájajú. Z nich som sa naučila abecedu. pokračovanie článku
...a dobre mi urobila, bo pomohlo. pokračovanie článku
Už trištvrte roka som súčasťou jedinečného projektu jednej leteckej spoločnosti- programu IAP (International Airline Professional). Vznikol v roku 1986 v rámci internacionalizácie firmy a odvtedy ho absolvovalo vyše dvesto mladých ľudí z celého sveta. Mám tú česť, šťastie a radosť, že som sa mohla na dva roky stať jednou z nich- IAP 05... pokračovanie článku
V sobotu sme si s Petrom urobili výlet. Po smutných stopách môjho deda- do Jáchymova. Rozčarovaní z mesta, ktoré svojou zaostalosťou a zanedbaným vzhľadom doslovne pripomína kubánsku Havanu (vraky áut stojace na hlavnej ulici, rozpadnuté fasády, bezprizorné pohľady obyvateľov...), sme sa večer vracali domov. pokračovanie článku
V upršaný piatok, presne pred siedmimi dňami, som s mojim Petrom a dobrým kamarátom Lolom pristála na kapacitne najväčšom letisku v Európe- madridskom "Barajas" (ak si pamätáte môj predošlý článok o trojmiestnych letištných kódoch, tak ten madridský je úplne jednoduchý- MAD). Keďže sme z Frankfurtu (FRA) odlietali takmer potme, nemohla som nič fotiť. Okrem toho, pri okne chrápal Lolo a tak sa môj objektív k tomu malému krúžku skla nemohol ani len priblížiť. Pršalo celý víkend, ale keď sme sa v nedeľu s Petrom vracali späť do FRA (Lolo sa s nami nevrátil- je totiž Madridčan :-) slniečko vypekalo už od rána... pokračovanie článku
Padá sneh. Mám chuť vybehnúť von a vo svetle pouličnej lampy vítať snehové vločky- poslov z neba, dopadajúcich v tanci na bielu studenú zem. Mám čiapku na hlave, zarazenú až po oči, okolo krku šál, na sebe staré vyťahané pyžamo. Moje najobľúbenejšie. A ležím v posteli. Nedobrovoľne. Tvár mi zdobia nepekné vyrážky a ústa mám plné boľavých aftov- z horúčky. Tridsaťosemstupňové telo vytvára na plachte spotenú stopu a prsia trhá kašeľ. On si ku mne len sadne, nežne ma pohladká po spotenom čele, pozrie do mojich červených sklených očí a povie: „Tak ťa milujem, moje krásne tuleniatko.“ pokračovanie článku
Môj najobľúbenejší autor, Hermann Hesse, v knihe Steppenwolf (Stepný vlk) kritizoval ľudí, ako svoje JA doslova ohraničujú obrysmi vlastnéhoho tela. Možno ani netušil, ako blízko sa dopracoval k poznatkom svojho krajana Carla Gustava Junga. A ja, hoci som skôr rogeriánka ako jungiánka, vzala som si jeho princípy utvárania "JA" za svoje. Asi každý počul o princípe kolektívneho nevedomia- súhrne všetkých zážitkov a pocitov všetkých našich ľudských i zvieracích predkov, na ktoré je každý z nás napojený akousi neviditeľnou pupočnou šnúrou a z tejto studnice veškerej Múdrosti čerpá dobro i zlo, bez ohľadu na to, či o tom vie, alebo nie. Aj ja som sa rozhodla spoznávať seba samú. Bolo to prostredníctvom vlastných pocitov a vnímania vonkajšieho sveta, ale aj prostredníctvom reflexií môjho okolia. Na vysokej škole som sa spoznávala prostredníctvom rôznych psychologických a psychoterapeutických výcvikov, ktoré som absolvovala v rámci môjho štúdia. pokračovanie článku
Bars ňeľubim tote hri, že kedz do troch dňi ňepošľeš daľej, že še ci daco staňe, zdechňe ci koza abo ňebudze pokoj v totim švece. Aľe ftorok mi doraz dva ženi poslaľi totu najnovšu hru „štvero pakšamentov“ ta sebe hutorim, že kedz oňi glupojsci robia, i ja skusim. Ta ľem friško čitajce daľej, co tota cetka Marča navistrajala! I SISka budze mac dokumentaciju. pokračovanie článku
Ľudia od nepamäti s údivom vzhliadali k modrej oblohe a túžili sa po nej vznášať ako vtáky. Svedčia o tom nielen praveké jaskynné maľby či mýty o Daidalovi a Ikarovi, ktorí si z vosku a pier vyrobili krídla aby odleteli z Kréty, ale aj stredoveké kresby a náčrty prototypov vznášadiel geniálneho Leonarda da Vinciho. Predsa si však ľudstvo na ten pocit- vzniesť sa k oblakom, muselo počkať až do začiatku dvadsiateho storočia. Letecká technika začala plniť sny a okrídlené bytosti, lietajúce koberce či zázračné „teleportové“ prstene a kabáty tak konečne definitívne zmizli do rozprávok, kam právom patria. Občas na nás zavanie nostalgia starých časov z teplovzdušných balónov, ktoré sa pyšne promenádujú ponad mesto a podobne sa už len pousmejeme nad komicky vyzerajúcimi čiernobielymi nemými zábermi, kde dvadsať ľudí roztláča smiešne vyzerajúce lietadielko, ktoré po niekoľkých metroch nízkeho preletu spadne na bok a vyskočí z neho hromžiaci panáčik. pokračovanie článku
Kedysi mu hovorili tatík, ocko... Postupom času to bol oco, otec a posledné roky už len „starý“. Nie, nie je to postarší pán, ktorý celé dni a noci hrdlačí kvôli tomu aby sa jeho nevďačná rodina mala dobre (hoci svojim vekom už ďaleko do sedemdesiatky nemá). Je to príklad smutnej existencie, ktorá si nezaslúži nenávisť (tá by bola dôkazom prehnaného záujmu o jeho osobu a koniec koncov- odoberá príliš veľa energie...). Skôr je osobou poľutovaniahodnou: fotr-lotr. pokračovanie článku
Kde bolo- tam bolo, v stovežatej Prahe, v mestečku pod Krkonošami, ale aj v mestečku pod Kohútom (a ešte všade inde), vyskytovala sa dievčička menom Maruška. Jej rodinka ju občas posielala v zime na jahody, jablká či fialky (hoci problém to nebol- Billa toť za rohom). Marienke sa však páčila celkom iná rozprávka- O perníkovej chalúpke. No ale keďže v dnešnej modernej dobe na strigy neveria už ani tí, čo si ich kedysi vymýšľali a následne upaľovali, a ani švárni junáci nie sú takí hlúpi, ako za oných časov Janíčko, aby sa strigou kŕmiť nechávali, a keďže je Marienka k tomu všetkému samostatná svojprávna osoba, rozhodla sa postaviť si perníkovú chalúpku sama... pokračovanie článku
Indovia si svoju karmu tvoria, zlepšujú či zhoršujú v priebehu niekoľkých životov. Iná vec je karma blogera- tú mu tvoria jeho čitatelia (alebo aj on sám, v prípade, že má viac počítačov)Pubertiaci šalejú za chorvátskou skupinou Karma. No a mňa moja KARMA poriadne štve. Visí si v kuchyni na stene a tečie z nej voda z topiaceho sa snehu. Takže pečenie medovníkov mi spríjemňuje kvapkanie vody na pracovnú plochu a môj strach, že kvôli tej plynovej mašine vyletím druhou kozmickou rýchlosťou niekam za obežnú dráhu našej matičky Zeme... To si ju potom budem vylepšovať v ďalšom živote :-)
Ženy boli temer celé doterajšie dejiny (s výnimkou antického kalokagatického andocentrizmu) považované za krajšie pohlavie. Ak sú naozaj tak veľmi krásne, prečo za krásu musia toľko trpieť? Prečo musia do svojej čoby prirodzenej nádhery investovať astronomické sumy a byť cieľovou skupinou všetkých kozmetických firiem ? Pomaly na nás už aj z reklamy na toaletný papier pozerá opálená polonahá „cica“ s roztiahnutými nohami a našpúlenými kolagénovými (najnovšie botoxovými perami) v polohe: „pomiluj ma tu a teraz“. pokračovanie článku
Už od mala mám takú malú pozorovaciu úchylku. Prejavuje sa na mne len vtedy, keď všetko zapadne pod bielu snehovú perinu a doma je zrazu ešte útulnejšie, sedím na teplom radiátore, až mám železné rebrá boľavo odtlačené na svojich stehnách a predo mnou i za mnou je príjemná anonymná tma, presýtená anízovým čajom, z ktorého mi je zakaždým strašne zle, ale neviem mu odolať kvôli jeho medovníčkovej vôni. pokračovanie článku
Neviem čím to je, ale emócie radosti sú si všetky navzájom podobné: rovnako sladko endorfínové a zároveň tak málo patetické. Naproti tomu smútok a depresia robia „zázraky“ a na základe sklamanej či neopätovanej lásky boli vytvorené nádherné básne, obrazy, dokonalé sochy, či zimomriavkové piesne. Šťastie je tak jednoducho krásne až sa zdá byť fádne, kým búrlivé výlevy svojimi storakými nuansami brnkajú na našu citlivú strunu a dvíhajú adrenalín do závratných výšok. pokračovanie článku
Pred pár rokmi by mi ani vo sne nenapadlo, že nemčinou sa raz budem živiť. Na strednej škole som všetky hodiny tohto, pre mnohých najneromantickejšieho jazyka, poctivo pretrpela (ako nakoniec takmer všetci študenti) a po gymnáziu som začala študovať anglický jazyk a literatúru. Ale keďže to mňa, ako správnu všetečnicu, od začiatku akosi nebavilo, rozhodla som sa študovať niečo viacej „allgemein“, kde by som sa dozvedela z každého rožka troška… a dokopy nič J . Tak ma čerti doniesli na prešovskú filozofickú fakultu, kde som svojimi zvedavými otázkami päť rokov pílila nervy všetkým akademikom, počnúc odbornými asistentmi a profesormi končiac. A hlavne…neučili sme sa žiaden cudzí jazyk. pokračovanie článku
Naplnená šťastím kráčam na jar po zakvitnutej lúke
V lete sa ako víla vznášam osviežujúcim lesným chládkom.
Na jeseň sa rozbehnem po šuštiacom lístí plnom porozpíjaných farieb.
V zime po vŕzgajúcom snehu.
A kráčam aj keď je tráva vysoká a mokrá a zabáram sa do blata.
Kráčam aj keď viac nevládzem stúpať lesným brehom.
Kráčam po lístí aj keď ma nepríjemne pichá do päty.
Po snehu, hoci ma oziaba.
Lebo milujem kráčať cestami života...
Práve dnes sa mala konať oslava krásnych dvadsiatych piatych narodenín. „Na polceste k päťdesiatke“, ako zvykneme zo žartu blahoželať našim starším kamarátkam a kamarátom... ... Pre väčšinu mladých ľudí je charakteristické, že sa pre nich skupina priateľov stane miestom, kde hľadajú časť samých seba . Často práve toto obdobie zmení smerovanie života človeka či už v dobrom, alebo, bohužiaľ, aj v zlom. Priateľstvá z čias, kedy jednou nohou nesmelo vstupujeme do sveta dospelých (alebo sa na to hráme) a druhou sa odliepame z detstva: z dní, ktoré chceme mať čím skôr za sebou, aby sme sa mohli popýšiť vodičákom „na dobu určitú“, maturitou a hlavne papierovou dospelosťou, sú napokon tým najkrajším, na čo človek po rokoch spomína. pokračovanie článku
Už je bars veľo hodzin, aľe ta mňe še ňesce spac. Frajir už zazdichal, kebi znal, že ja zaš za totim zazrakom- internetom šedzim, ta bi me už z domu vihnal. Bo mi mu povedzela, že kus vigruntujem chižu. I bigľovac mi scela a ňič mi nezrobila. Šicke rendi tam na gauču ľeža jak mi ich tam ochabila. Ta jutre vežňem bigľajz a kus pobigľujem i kec ňedzeľa. pokračovanie článku
27 rokov, 175 centimetrov a 31 zubov
277642504 / aktuálne: 
smekalovablog.sme.sk
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
